Bol piatok 30. januára, deň odovzdávania polročných vysvedčení. Príroda sa však rozhodla urobiť pre školákov ešte poslednú skúšku pred krátkymi polročnými prázdninami. Sniežik sa chumelil od rána nevýdaným tempom. Po hodine sme ho prestali volať sniežik, zmenil sa na riadny sneh. Vločky boli veľké ako dlane našich prváčikov, málokto také čosi v živote videl. A snehu pribúdalo a pribúdalo. Natoľko, že okolo jedenástej už nedokázalo na náš drotársky kopec vyliezť žiadne auto a tobôž nie autobus. Ujo vodič z nášho školského autobusu robil, čo mohol, ale dopoludnia sa mu nepodarilo dostať na kopec. Telefonoval dokonca zo svojho vlastného mobilu, aby sme všetky deti pripravili na 12,20 hod., že vypravia snežný pluh a on sa za ním pokúsi vyviezť s autobusom. Ale kdeže. Nepodarilo sa. Nedalo sa nič robiť, rodičia s detičkami a s kuframi, tety učiteľky, a aj ostatní pracovníci školy sa museli brodiť snehom pešo. Väčšina z nich musela ísť pešo až na hlavnú stanicu. Rodičia, ktorí mali menšie deti, si požičiavali školské boby, aby deti mohli odviezť, lebo vo vysokom snehu sa naozaj ťažko kráčalo. Nikto však nereptal, nenadával, neobviňoval. Na tvárach ľudí bolo síce badať obavy, ale bola tam aj pokora a zvláštny pokoj. . . .